Imre Kertész - Bezosudovosť

Imre Kertész je autor židovského pôvodu, nerád bol menovaný, že je maďarským autorom, napriek tomu, že pochádzal z maďarska (dôvody asi nemusíme rozoberať, vieme si domyslieť). Ako 14,5 ročný chlapec v rozpuku sa dostal do koncentračného tábora Osvienčim, neskôr Buchenwald. Svoje pocity z tohoto obdobia "puberty"  vložil do svojej tvorby. Práve za knižku Bezosudovosť a samozrejme aj za celoživotné dielo získal v roku 2002 Nobelovú cenu.  

Bezosudovosť je teda príbeh 15 ročného židovského chlapca, ktorý musí dospieť, v ťažkých pomeroch. Kniha začína vyprevadením otca hlavného hrdinu do pracovného tábora. O pár dní sa dostáva taktiež do koncentračného tábora  aj nič netušiaci syn. Celý príbeh je úplne iný, ako poznáme z týkajúcich sa tém holocaustu. Nenájdeme tu žiadne hrôzostrašné muky, zbytočné emócie, prehnané city, niekedy nám autor šplechne do tváre až suché konštatovania, ktoré sa dostávajú pod kožu. Hlavný hrdina je naozaj "hrdina", aj keď sa jedná o chlapca z mesta, ktorý ako o sebe tvrdí, veľa toho nezažil, nebol nútený pracovať, nikdy nehladoval, žil si svoje detstvo. Snaží sa pochopiť každý krok, ktorý musí urobiť. Vraví, že je dobré sústrediť sa iba na ten krok, ktorý je aktuálny a ísť tak pomaličky vpred. Vraví, že jedinou záchranou bolo pre neho, že všetko bolo dávkované postupne, keby sa mu všetko zosypalo naraz, asi by to neuniesol. 

Je to úžasné, silné čítanie, ale čítala som to s akýmsi nepokojom, ako môže byť niekto, v takejto situácii pokojný, oddaný, nepreháňať, nešalieť, nelipnúť na živote, ale bojovať, nepoddávať sa? Najsilnejšia myšlienka pre mňa bola, že z jeho pohľadu z pozície obete holocaustu: je byť nevinný málo, treba ísť hlbšie.....ako to Imre Kertész myslel? Domyslime si ;) .

Krásne hlboké myšlienky tak silnej duše boli pre mňa hnacím motorom v posledných dňoch. Určite chňapnem aj po ďalšej knižke Imreho Kertésza. 

ÚRYVOK:

....."Tvrdím, že tu bol nejaký problém, nejaká brzdiaca prekážka, nejaká chyba, čosi tu zlyhalo. Slovo uznania, aspoň jeho náznak, sem-tam záblesk, nič viac, aspoň iskierka by každého podnietila väčšmi. Čo vlastne máme proti sebe, ak sa nad tým lepšie zamyslíme? Pocit hrdosti v nás koniec koncov ostane aj vo väzení, kto by aspoň tajne netúžil po troške nehy? A navyše si myslím, že slovkom uznania by sa dalo dosiahnuť viac."......

......"Čoskoro som pochopil, že by bolo zbytočné naňho dlhšie čakať, že ako vidieť, aj priateľstvo sa raz skončí, hranice mu určujú zákony života - čo je, mimochodom, celkom prirodzené. ",,,,,,

"Veď ešte aj tam, pri komínoch, bolo v prestávke medzi mukami čosi, čo sa podobalo šťastiu. Každý sa pýta iba na útrapy a "hrôzy", no pre mňa bude práve tento zážitok najpamätnejší. Áno, o tomto, o šťastí v koncentračných táboroch by som mal najbližšie porozprávať, ak sa ma budú pýtať. Ak sa vôbec budú pýtať. A ak naň nezabudnem. ".......