Anna Quindlenová - Jediná správna vec

Opäť krásna recenzia, tentokrát na knižku Anna Quindlenová - Jediná správna vec od našej Sylvie Smatanovej

Ellen je vo väzení. Obvinená z vraždy. Nečakajte však detektívku. Iba nádherný, dojímavý príbeh o rodinných vzťahoch. A o zomieraní. Ellen opatrovala mamu, ktorá zomierala na rakovinu. Ibaže podľa výsledkov pitvy zomrela na predávkovanie morfínom.
Napísala som recenziu. Rozsiahlu. Podrobnú. Ale nedokázala vystihnúť obrazy a pocity, ktoré mi v hlave zostali po prečítaní knihy. Hodila som za hlavu recenziu, aj desať strán poznámok. A píšem tak, ako to cítim. Lebo tak je napísaná aj táto kniha.

Najsilnejší pocit však zanechalo ich zmierovanie so smrťou. V prípade mamy s jej vlastnou. Zomieranie mamy je opísané tak, že čitateľ má pocit, ako keby sa to celé odohrávalo pred jeho očami. Nie je to horor. Je to nádherné. „Keď vám zomrie matka, stratíte minulosť. Je to oveľa viac ako láska. Dokonca aj vtedy, keď nijaká láska nie je, znamená to viac ako čokoľvek iné v našom živote. Ľúbila som svoju matku, ale nevedela som o tom, kým neodišla“.
Rakovina mení život. Pacientovi, ale aj ľuďom okolo neho. Každého sa dotkne. Pretože každý (nechtiac) ukáže svoju pravú tvár. A tak prichádza smútok z toho, ako sa im ľudia vyhýbali a prestali ich navštevovať. Ako keby rakovina bola chrípka a oni sa báli, že ju chytia. Ale aj radosť, že sa napriek tomu našiel človek, ktorý bez váhania zaplatil za Ellen kauciu. Dokonca jej poskytol ubytovanie v čase, kedy ju polovica mestečka nenávidela. Napriek tomu, že riskoval svoju prácu. „Smrť je taká cudzia, záhadná a smutná, že z nej chceme niekoho obviniť. Bolo ľahké hodiť vinu na mňa“. Milenec, ktorý sebecky chce späť „svoju“ Ellen a jej terajší život ho nezaujíma. Po telefonáte s ním „mala som sa cítiť nahnevaná, okradnutá alebo zronená. Lenže takéto pocity sa mi videli ako luxus, ako dlhá horúca sprcha alebo bublinkový kúpeľ. Nemohla som si ich dovoliť“. Kamarátka, ktorá ňou zostáva stále. Napriek všetkému.

Bratia, ktorí vezmú chorú mamu na výlet autom. Mladá zdravotná sestra Teresa, ktorá dokáže mamu rozosmiať. A prekonať jej trápne pocity z vlastného tela. Vybrala si dobrovoľne túto prácu. Lebo prebaľovať bábätká môže hocikto. Ale nie každý môže robiť toto. Otec, ktorý najskôr ako keby tam ani nebol. Ale postupne mení svoj prístup. Ide s mamou na večeru a koncert. Po návrate ju na rukách vynesie do spálne. Scénu, ako ju kŕmi ryžovým pudingom, budem mať pred očami ešte dlho. Mama, ktorá sa svojim blízkym stráca pred očami. Svoje chradnúce telo vníma ako hnijúce ovocie. Nechce, aby ho niekto videl. Prosí muža aj dcéru, aby jej pomohli.

Úspešná, ambiciózna dcéra, „ktorá by prešla aj v tretrách po matke, len aby dosiahla úspech“ zahodí svoj život v New Yorku a príde sa starať o mamu. Aj keď to urobila hlavne „vďaka“ otcovmu citovému vydieraniu. „Moja mama bola ako obed: potrebovala som ho, aby som žila, ale nevenovala som veľkú pozornosť tomu, z čoho sa skladá. Môj otec bol ako zákusok“.

Tak čo, dostali ste chuť? Ďakujeme Sylvia, tešíme sa na ďalšie knižné odporúčania.