Umberto Eco - Meno ruže

Umberta Eca si radím medzi mojich veľmi obľúbených autorov. Po geniálnom Foucaultovom kyvadle, ktoré bolo nadčasovo a pálčlivo aktuálne napriek tomu, že túto knižku Umberto napísal v roku 1988 som sa veľmi tešila na nejaký ďalší kúsok.

Najdostupnejšie jeho dielo je bezpochyby Meno ruže. Nikdy sa mi nepodarilo uchmatnúť včas lepšie vydanie ako toto na fotke. Román Meno ruže uzrel svetlo sveta v roku 1980 a zachytáva také echt stredoveké obdobie. V doslove som sa dočítala, že Umberto sa považuje za top znalca Stredoveku a je to proste jeho téma, v ktorej je ako ryba vo vode, bolo to naozaj cítiť. Cítila som v kostiach ako chodím s kahancom po tajomných chladných zákutiach kláštora v takom Tom kapucínskom ohoze, dookola šušotanie modlitieb mníchov.....

Témy sú tiež teda také echtovné stredoveké a týmto románom sa dá nechať viesť viacerými chodníčkami, stačí si vybrať ten, ktorý Vás zaujíma. Skúsim Vám ich vymenovať, ktoré som ja v príbehu objavila a poviem Vám, ktorým som sa pustila. 

1) Je to detektívka, celkom napínavá (aj keď Eco o nej vraví, že je dosť slabá, ale vraj je to zámer) 

2) Cirkev - nikdy neutíchajúca téma bohatstva cirkvi, moc, ktorú získala cirkev v tých časoch, farizejstvo cirkevných predstaviteľov, téma výkladu (pokriveného) biblie (dostal ma spor o to, či sa Ježiš smial alebo nie), popieranie akéhokoľvek prejavu svetského človečenstva (veselosť, diskusia....), inkvizícia jej prístup a postupy

3) Kacírstvo 

4) Vzdelanosť, ktorú pod palcom mala iba cirkev. Vzdelaní mohli byť iba tí, ktorým to cirkev dovolí. Ako ťažko sa v tej dobe človek dostal k informácii....

5) Popieranie, obvinenie, trestanie filozofov, vedcov, ktorí upravili, vyvrátili učenie cirkvi, snaženie sa odstrániť akýkoľvek pokrokový názor, ktorý by ochabil dosah cirkvi

6) Filozofické myšlienky, obrazy

Dej sa odohráva v stredovekom kláštore na severe Talianska. Rozprávačom je 81 ročný mních Adso, ktorý hovorí svoje spomienky na mladosť, keď ako 18 ročný prišiel so svojim majstrom Viliamom do tohoto kláštora vyriešiť záhadnú smrť. Viliam je človek pokrokovo zmýšľajúci, nazvime ho "pro vedný". Pôsobí ako inkvizítor, detektív na cirkevnej pôde. V tej dobe je zvykom prilepiť nálepku rôznym sporom, ktoré nie sú na prvú odhaliteľné, že je to proste konanie diabla a ad acta. Viliam je však pokrokovo zmýšľajúci človek a keď už niečo rieši, skúma to kým sa dá, čiže do konca. Veľmi sa mi páčil Adsov rozprávačský štýl, že to vlastne rozpráva v dvoch časových pohľadoch, ako svoj mladícky a súčasne svoj starecký pohľad.

 Títo dvaja chodia po kláštore a hľadajú stopy, vedúce k odhaleniu záhadnej smrti a smrtí ďalších, ktoré postupne nasledujú. Odhaľujú dosť smradľavých obyčajov v kláštore. Ako som už spomenula dej je košatýýýýýý, ja som sa snažila zachytiť všetko, ale mne veľmi stredoveké cirkevné pletky nerezali, tam by som si musela doštudovať nejaké fakty, takže som sa zahryzla do línie vzdelanostnej, filozofickej. 

Pre mňa hlavnou nazvime ju až postavou bola knižnica, ktorú keď si predstavím tak som v siedmom nebi, plná tých naj chuťoviek. Všetky knihy boli prepisované rukou na pergamenoch, ozdobne, v každej boli zakódované, myšlienky, názory, ktoré nemohli prepisovači vysloviť a takto sa vedeli oddávať aj celkom peknej mágii....Táto knižnica bola však nedobytnou pevnosťou, obsahovala vrcholné filozofické diela, mágiu, šamanizmus, satiru....mnísi však mali vstup obmedzený, vypožičať si mohli iba schválené knihy. Dokonca princíp bol prešpekulovaný, aby boli postihnutí ako keby kliatbou, ak tam vojdú nepovolané osoby. Toto samozrejme Viliamovi nedá. Pachtí po kontakte s knihami, najmä  s jednou Aristotelovou. Napokon objaví, že ona je príčinou tragédií, ktoré sa v kláštore odohrali. 

Nepoviem Vám ako kniha skončí, ale poviem Vám, že som plakala na konci s Viliamom, ktorý plakal tiež pokorený a ešte aj zisťuje, že sa stal posadnutým vedou, chtíčom po informáciách.....

A čo som si odniesla z tejto knižky? Úžasné myšlienky o tom aké sú knihy dôležité v našom živote, že nie sú iba okrasa, ktorou sa popýšime, keď niekto príde na návštevu, alebo počas online meetingu, aby bolo na webke knižnicu vidno, lebo vtedy pôsobíme inteligentnejšie... Kniha je knihou, keď je prečítaná......

Okrem úžasného zážitku, mi udrela na strunu aj téma, ako sa mi dnes ľahko dostaneme k informáciám. Všetko vyguuuglujeme v priebehu pár sekúnd. No otázka je, koľko nám táto informácia vydrží v hlave? Zase pár sekúnd, lebo vieme že majster guugel je s nami stále. ;) Všetko vieme, ale nič nevieme. Alebo ďalšia téma: Aké postavenie má dnes veda? Nechceme ju zase zahnať niekde na hranicu, aby sme vedcov nemuseli počúvať, že sa máme zaočkovať, že máme veriť iba overeným zdrojom informácií, že máme šetriť planétu? 

A ešte jedno som si znova uvedomila a to, že je mi cťou robiť s knižkami a starať sa, aby nezomreli, ale aby sa dostali do rúk ľuďom, ktorí ich ešte dlho udržia pri živote.

Majte sa krásne a užívajte si leto. ;)