Trygve Gulbranssen - Večne spievajú lesy

Trilógia Večne spievajú lesy je jedna z najpredávanejších a najdopytovanejších kníh u nás. Už veľa zákazníkov ju vychválilo, takže automaticky mi začali tiecť slinky. 

Centrom príbehu zo severu Nórska je zámožná rodina Björndalovcov. Dej zachytáva život 3 generácií tejto rodiny.  Autor dokonale odhaľuje temnú ale aj tú teplú a svetlú stránku ľudskej duše.

Mne bola srdcu najmilšia postava starého Daga Björndala. Bol to oriešok, ktorý sa lúskal postupne, ale teda úplne až odhalil svoje najvnútornejšie jadro. Starý Dag prechádza v knihe kompletnou premenou z hôrneho divocha, ktorý zabíja medveďa v podstate holými rukami na zemepána, boháča, chamtivca, tvrdého vládcu, ktorý chce poriadok, nezaujíma ho rodina a blízki, vidí iba výnosy, až napokon na akéhosi "Krstného otca, ochrancu" ( sorry tak mi to ide na ústa :D :D), ktorý vidí do svojich blízkych, ani nemusia nič povedať, on vie všetko zariadiť s chladnou hlavou a  rozhoduje sa srdcom, je ústretový, vnímavý láskavý. Ľudia k nemu zhliadajú ako k múdremu staršinovi a chcú pobudnúť aspoň v jeho tieni. 

Avšak je tu otázka, ktorú autor vkladá starému Dagovi. Počuj, čo zrazu takáto premena? Nevybavuješ si náhodou u pánka hore takto odpustky? A je to tu, celé sa to ešte rozšantí poňatím Božej existencie, osudu, vopred popísanej knihy života nad ktorou bdie kliatba magickej Anny. 

Kniha odhaľuje témy večne živé, nadčasové a sype soľ tam, kde to najviac štípe aj nás, v dnešnej dobe a to: 

-vôňu bohatstva, pachtenie po tom - mať status, byť ten, na ktorého ľudia hľadia s obdivom....

- pýchu, hrdosť - nechceme predsa, aby ľudia poznali naše slabé miesto, videli, čo nás dokáže zneistiť, ešte to aby ma niekto videl uplakaného pomooooc 

- nekomunikáciu v rodine, s priateľmi, s blízkymi - aaaaano a potom vyjde najavo po rokoch, že veď stačilo povedať, čo chcem, ako to potrebujem, že mi to vadí a život mohol vyzerať inak...

- zatrpknutosť v zmysle a čo ja už s tým spravím, prečo ja mám urobiť prvý krok, už to isto nepomôže....

"Keď si človek sadne hore na skalu a díva sa dolu na ľudí, ako žijú - tu si väčšina z nich počína ako slepí blázni, a ja sám som bol jedným z nich."

"Také niečo bolí pýchu, ale život ničí našu pýchu a život chápeme najlepšie vtedy, keď je zničená."

A dalo by sa ešte rozprávať nadlho aj o iných silných postavách....Ja som bola očarená, priklincovaná, dojatá, našla som sa tam mnohokrát nepriamo....Odporúčam s veľkým O. 

Nech žijú príbehy, ktoré otvárajú rany. Knižky sú najvernejším prateľom ale aj nekompromisným zrkadlom a je len na nás, či si ich pustíme "pod kožu." ;)