Tove Jansson - Neskoro v novembri

Dlho som sa na Tove Jansson chystala, ale stále mi nejako unikala pomedzi prsty. Konečne sme sa zoznámili a zostaneme kamošky. ;) 

Tove bola Fínska spisovateľka píšuca po Švédsky, ktorá si vytvorila magický svet trollov Muminovcov. Myslím, že ste sa už s nimi stretli, pretože po jej smrti postavičky jej trollčekov zasypali svet.. v akomkoľvek kontexte. Sama si aj svoje potvorky zhmotnila do ilustrácií. 

Knižka je určená deťom, avšak ja som si v nej našla veľmi veľa aktuálneho aj pre seba, dospeláčku.

Práve v knižke Neskoro v novembri však Muminovci nie sú.  Tove tu vytvorila ďalšie milé stvorenia, ktoré prichádzajú na návštevu k Muminovcom. Všetky tvorčeky chcú u nich akosi pookriať, získať novú energiu, teplo rodiny... Každý občas prežíva obdobie, kedy potrebuje objať, ale každý po svojom......Avšak prídu a zisťujú že domček je pustý, rodinka odišla bez oznámenia. 

Neviem ako Tove opisuje rodinu Muminovcov v iných knižkách, keďže táto bola moja prvá. Vďaka tomu som si ale mohla trošku viacej zasnívať a "pripísať si do príbehu, čo som potrebovala". ;)

Snusmumrik je taký tichý spoločník, žije v stane, vždy na zimu sa stiahne k Muminovcom. Je človek, ktorý potrebuje pokoj.

Filifionka je dáma, ktorá zrazu stratí chuť na upratovanie, ktoré miluje. Prichádza navštíviť rodinku, aby dostala novú chuť do života. Je to trochu taká divná osôbka, ktorá má rada najmä seba a rada robí to, čo sa patrí. Prichádza do tepla rodinného krbu, ale nachádza navlhnutý prázdny dom a v ňom pre ňu divných protivných spoločníkov. Postupne však nachádza cestu ako pookriať a dokonca napokon s chuťou vyupratuje dom odhora dole. :D :D :D 

Hemul je urozprávaný, spoločenský, živelný tvorček, ktorý prišiel do spoločnosti lebo sa chce zabávať a byť užitočný.

Mimla je puberťáčka, krásavica, ktorá prišla obživnúť do svojej izbičky, poleňošiť, zakutrať sa do ťažkých perín. Sleduje svojich spoločníkov, ale občas vie aj liezť na nervy. :P 

Homko Lavička je drobnučké stvorenie, ktoré hľadá lásku, pochopenie, rodinu. Dlho tichúčko znáša nepohodu, trpí až kým nevybuchne a tým sa mu asi aj konečne uľaví. 

Sváčko mi bol veľmi sympatický. Je to staručký pán, ktorý vraví, že už konečne má právo zabúdať, mať svoj svet..... A tak zabúda rád. Vo veľkom neznáša "opateru" blízkych, keď sa ho stále vypytujú... on už chce iba byť. A prečo nie? V skrini v zrkadle zbadá starého pánka, ktorý sa mu pozdáva. Okamžite sa skamošia.

A takto si prežijú určitú časť zimy čakajúc na Muminovcov, rozmýšľajúc, kam mohli bez ohlásenia sa odísť, nevediac kedy a či prídu....

Celý príbeh mal pre mňa neskutočne silnú atmosféru toho, že každý z nás má občas dni, keď potrebuje pookriať, objať, možno vybuchnúť.... Pre každého je to iným spôsobom, ale vždy je to v poriadku. Dokonca aj to, že sa niekedy cítime mizerne a nebaví nás to, čo inokedy robíme s obrovským nadšením je úplne v pohode. A celé to je smerujúce na detskú dušu, na ktorú by sme nemali vysoliť tisíc otázok typu: čo zase je? čo si spuchnutý? usmej sa, hádam nebudeš takýto zamračený, si strašne škaredý keď plačeš.... a podobne, veď to poznáme. Možno by sa stačilo spýtať: Viem ti pomôcť? Potrebuješ pomojkať? Alebo si sadnúť a plakať? Či ticho čakať, možno práve to vylieči všetky aktuálne rany. 

Knižka možno vôbec o tomto nebola, ale ako to už v knižkách býva, nielen predstavivosť spisovateľa je dôležitá, ale aj tá čítacia musí byť prítomná. Pre to sú knihy pre mňa zážitok, bez ktorého sa nedá existovať. :-*