Pavel Vilikovský - Prvá a posledná láska

Poklad, ktorý doma máme :)

Priznám sa úprimne, že veľmi málo čítam slovenských autorov. Avšak Pavel Vilikovský je pre mňa klenotom. Mám rada jeho prístup k čitateľovi, ktorého teda ani trochu nešetrí a vyžmýka z neho trpezlivosť, intuíciu, pozornosť.... Veľmi sa mi páči jeho práca so slovenčinou. Čítala som niekde, že Vilikovského treba čítať dva krát po sebe, :) že až potom je to pravé orechové.  Heheeee no to sa mi teda ešte nestalo, ale asi by to nebolo na škodu.  ;) Na jeho postavách, ktoré sú síce jednoduchými ľuďmi žeriem, že im vo svojej podstate vdychuje myseľ filozofov.  A potom filozofujem aj ja. :D Do hlavy a úst im vkladá úžasné nadčasové myšlienky.

Knižku ktorú som vybrala Prvá a posledná láska je z tých "pochopiteľnejších". Obsahuje dve novely Na ľavom brehu pamäti a Štvrtá reč. 

Na ľavom brehu pamäti rozpráva príbeh starého pána fotografa na dôchodku Kamila, ktorý je atakovaný blízkym priateľom, aby sa vrátil a nafotil fotky modernej Bratislavy. Motiváciou má byť obrovský honorár, znova výslnie....On už ako to býva, má rád svoj terajší pokojný život. Páči sa mu len tak hlivieť :D a rozjímať o živote, rád sa pitve vo svojom detstve, kde si spomína na......možno aj svoju prvú lásku Rézi. 

ÚRYVOK:

........Podľa Kamila obrázok nemal mať myšlienku. Myšlienku môže mať - prosím nech sa páči - človek, čo sa naň pozerá, môže ju mať aj autor, čo ten obrázok robí, ale dobrý obrázok ju zo seba strasie ako smietku, ktorá sa mu odkiaľsi zvonka prichytila na rukáve. Strom nemá myšlienku, ani potok, ani oblak. Príroda nemyslí. Príroda jednoducho je, a takisto aj dobrý obrázok. Myšlienku nemá ani detstvo. Je jednoducho súčasťou života, ktorý takisto nemá myšlienku. Myšlienka je ľudský výmysel......

......."A ty, Vilko môj, by si mal vedieť, že nič na svete nie je dokonalé. Dokonalosť je len výplod ľudskej fantázie ako anjeli a lesné víly. Túžime po nej, tak si ju do tých nedokonalých vecí domýšľame.".......

......"Fotografia, milý môj, je pohrebom okamihu. Zafixuje ho, umŕtvi....už nikdy sa ten okamih nepohne, nezmení, neprevtelí sa plynule do ďalšieho..."


Štvrtá reč   

Gabriel je historik, ktorý zbiera ústne dejiny, čiže v podstate zostavuje ústne výpovede svedkov historických udalostí.  Tu sa autor zahráva s formovaním Gabriela "za jazdy" vysvetľuje  nám, prečo a aké vlastnosti by mohol Gabriel mať, prečo ich nemá a pod. Gabriel sa dostane k svedkom Holocaustu. Vidí mená obetí, z ktorých jedna sa stáva jeho životom? kamarátkou? fiktívnou láskou? ozývajúcim sa kolektívnym svedomím? 

ÚRYVOK:

.....pred pani Evou vyrukoval so svojimi námietkami: Čomu sa pri spomínaní na mŕtvych tlieskalo - azda tomu, že zomreli? Nehovoriac o tom, že väzenské portréty tých ľudí vlastne dodatočne znevažovali, lebo ich ukazovali očami esesákov, ako čísla....

....Je to myslím, dávno jasné, ale na záver azda nezaškodí zopakovať: poviedka sú písmenká na papieri. Výmysel po anglicky fiction. Gabriel nejestvuje, je to iba krycí názov pre istý druh ostychu. Ale to mlčanie, milý čitateľ. milá čitateľka, to mlčanie je skutočné.