Etela Farkašová - Nedeľné fotografie

Agáta zvážnie, - naozaj si myslíš, že všetko pekné patrí len mladosti, - vystrie ruku a dotkne sa ňou hrubého, trochu aj spuchnutého zápästia priateľky, - že človek by ešte mohol prísť, - povie potichu, - že človek by sa nemal chcieť vracať, ani len v túžbach k tomu, čo by ešte mohlo prísť, - povie potichu, - naozaj pre nás už neexistuje nič okrem spomienok?

Etela Farkašová je moja obľúbená ženská autorka. Milujem jej sondu do ženskej duše, nielen tej skôr narodenej, ale prosto nadčasovej. Toto je moja tretia knižka spod jej ruky a všetky som si užila. Vďaka pani Etele som pochopila, aké je dôležité pre nás ženy túžiť, hľadať a obdivovať krásno v akejkoľvek podobe. Jej postavy majú svoje odžité, oplývajú životnou múdrosťou a sú hlavne hmatateľné, chcem povedať viditeľné všade okolo nás. Ďakujem, že vo mne zasiala zrnko vedúce k pochopeniu, čo sa skrýva medzi riadkami, keď moja mama povie, že všetko je v poriadku s takou inou farbou hlasu. Alebo, že susedka blízko sedemdesiatky, ktorá chodí krásne v nedeľu nahodená, potrebuje počuť, že jej to svedčí a je krásna a tisíc iných podobných príkladov.... Joj a ešte tá krásna kvetnatá, zakvitnutá slovenčina Ďakujem. ;)

Knižka obsahuje dve diela: Priateľstvá padajúceho lístia, Priečny rez týmto priestorom

Prvé, novela: Priateľstvá padajúceho lístia je pohľadom do duše pani Agáty, ktorá má na tomto svete iba dve netere a ich rodiny. Prichádza k tomu, že Agátu musia umiestniť do domova dôchodcov. Agáta je vkusná, krehká, veľmi spoločenská a príjemná žena, žijúca svoju jeseň života. Nie je nadšená touto zmenou v jej živote, ale akosi sa poddá a súhlasí. Už prvotné chvíle sú pre ňu neznesiteľným utrpením, keď ju umiestnia na izbu s hrozne odpornou, neohrabanou Kanasovou. Celý príbeh je akoby taká fabulácia, že čo sa mohlo odohrať za múrmi ich izby a prečo sa Agátino správanie a v akej situácii mení. S Agáty a Kanasovej sa stane nakoniec nerozlučná dvojica, kde však všeličo škrípe. Klinec do ich puta vrazí Potočný, v ktorom Agáta vycíti krásno a niečo, čo ju vytrhne zo šedivosti jej dní. Agáta začne akoby kvitnúť, nachádza svoje vášne a cíti, že je čas na slnko v jej duši....konečne, po rokoch. Tu sa Etela pozastavuje a nastoľuje otázku, majú títo dvaja ešte právo na lásku, alebo už je po funuse? 

......"Ty si si už našla svoju odpoveď, ja si ju ešte stále iba hľadám; niekedy je toto hľadanie nesmierne znepokojujúce, zneisťujúce. Nikdy som nenašla odvahu opýtať sa ťa: priniesla ti pokoj, skutočný pokoj alebo si to všetko predstierala, hrala, pred inými, pred sebou?.....

......"Agáta zvážnie, - naozaj si myslíš, že všetko pekné patrí len mladosti, - vystrie ruku a dotkne sa ňou hrubého, trochu aj spuchnutého zápästia priateľky, - že človek by ešte mohol prísť, - povie potichu, - že človek by sa nemal chcieť vracať, ani len v túžbach k tomu, čo by ešte mohlo prísť, - povie potichu, - naozaj pre nás už neexistuje nič okrem spomienok?....

Druhé: Priečny rez týmto priestorom, obsahuje akoby vytrhnuté listy z denníka kohokoľvek z nás. Ide tu o akýsi prierez detstvom, obrazy detstva, ktoré obveseľujú myseľ a srdce pri myšlienke na ne celý život a naopak bolestivé obrázky, ktoré zanechávajú životnú brázdu. Krásne je tu opísaný niekdajší život v Bratislave. Veľa je tu životnej filozofie, takej zase nám blízkej. 

...."Objav, že aj dospelí majú svoje, mne nezrozumiteľné strachy, ma nepríjemne zaskočil, nevedela som sa rozhodnúť, či mám kvôli tomu nimi tak trochu pohŕdať alebo ich ľutovať.".....

...."Keď som prechádzala popri otvorených oknách tohto domu, takmer vždy som sa musela pristaviť na nebadanú chvíľu, aj keď nie pristaviť, aspoň spomaliť kroky, započúvať sa do hudby, ktorá sa z Vierinej izby rozlievala po časti Suchohradskej a ktorá ma, stojacu na chodníku, rozochvievala podobne, ako ma rozochvievali všetky neskoršie predstavy ciest ku nekonečnu, predstavy, čoraz konkrétnejšie, čoraz viac sa spájajúce s písaním ako jednou z množných ciest, s tvorením sveta, celkom malého sveta zo slov, nádherne znepokujujúcich vo svojej tušenej podobe, vábiacich a ľakajúcich slov, o ktorých som ešte nevedela, či sa mi ich vôbec niekedy podarí zachytiť, no ktoré som už cítila okolo seba, akoby poletovali v ovzduší, ktoré som dýchala. Ktorých zradu som ešte nepoznala, neľakala sa jej."......

Nech žijú príbehy!