Eichmann v Jeruzaleme: Správa o banalite zla

Eichmann bol hlavný vykonávateľ nacistického plánu konečného riešenia, čo znamenalo, že organizoval transporty židovského obyvateľstva do táborov smrti, kde väčšina Židov zahynula v plynových komorách. Bol zodpovedný za smrť miliónov ľudí. Po skončení vojny, sa mu podarilo ujsť. Pri úteku mu pomáha kňaz. S falošným pasom odcestoval do Argentíny, kde ho v roku 1960 vypátra tajná služba Izraela.

Eichmann sa pred súdom obhajuje, že nikdy nikoho nezabil. Dokonca tvrdí, že pomohol zachrániť tisíce židov, ktorým umožnil vycestovať. Bol usilovný byrokrat. Aktívne pomáhal uskutočňovať politiku nacistické o Nemecka. Eichman je vlastne nový typ zločina, ktorý svoje zločiny vykonáva za okolností, ktoré mu prakticky neumožňujú vidieť alebo cítiť, že to čo robí, je nesprávne. Skrýva sa za literu zákona a prenáša svoju zodpovednosť na politikov.

V knihe sú zaujímavé myšlienky. Jedna zásadná myšlienka je tá, že za smrť miliónov ľudí sú zodpovední hlavne ľudia, ktorí dávajú svojím hlasom absolútnu moc politikom a ak súdime vykonávateľa, tak by sme predsa mali súdiť aj tých, ktorí celý tento aparát udržovali pri živote. Nie je možné, aby akýkoľvek režim, vytváral diery zabudnutia medzi dobrom a zlom.

Väčšina ľudí sa teroru podvolí, ale niektorí nikdy. Ktovie, čo si po vojne mysleli židovskí predstavitelia obce, keď pomáhali nacistom s vysídľovaním svojich občanov?

Arendtová v knihe opisuje aj prístup jednotlivých krajín k židovskej otázke. Tiso v kľude vysídlil 50 tisíc občanov, dánsky kráľ ich bránil svojím postavením a židov transportovali nie do táborov smrti, ale ďalej do Švédska.

“Jelikož celá úctyhodná společnost v tom či onom ohledu podlehla Hitlerovi, morální maximy, určující sociální chování, a náboženská přikázání - „Nezabiješ!“ - jimiž se řídí svědomí, prakticky vymizely. Hrstka těch, kteří si podrželi schopnost rozlišit správné a špatné, neměla nic jiného než svůj vlastní úsudek a musela ho užívat svobodně. Nebyla žádná pravidla, o která se bylo možno opřít, pod něž by bylo možno zahrnout jednotlivé případy, s nimiž byli konfrontováni. V každé situaci museli podle okolností sami rozhodnout, protože pro to, co je bezprecedentní, žádná pravidla nejsou.”